Blog

Novinky na jednom mieste

LUDO, Drejdl alebo Vrhcáby. Ako doskové hry formovali ľudstvo

LUDO, Drejdl alebo Vrhcáby. Ako doskové hry formovali ľudstvo

Že hra je prirodzeným spôsobom učenia, vedel už Ján Amos Komenský. Taoistickí mnísi zase považujú herný proces po tisíce rokov za jedno z najvierohodnejších okien do vnútra človeka samotného. Kam sa uberal vývoj doskových hier, ktoré už stáročia nestrácajú na popularite?

V človeku musí niečo zomrieť aby sa mohol aktívne učiť. To neplatí o hre. Ján Amos Komenský považoval celý stvorený svet za doskovú hru a človeka za figúrku v nej. Snáď aj preto boli hry ako šachy obľúbenou hrou kráľov, mohli si tak natrénovať svoje budúce ťahy v realite. Ako ale vyzerali najstaršie trenažéry života?

Najstaršie z dochovaných starovekých doskových hier patria do doby 3500 rokov pred Kristom! Medzi bohaté náleziská patria Afrika a Egypt. Niektoré z týchto hier sa v zemiach Stredného východu hrajú dodnes. Hovorí sa im mankalové hry. Ich princíp spočíva v drevenej doštičke s niekoľkými jamkami, kde si protihráči za daných pravidiel vymieňajú množstvo zrniek alebo hlinených guličiek. Vyhráva ten, kto ich má najviac. Hry boli tak obľúbené, že si ich niektorí zámožní nebožtíci brali so sebou do hrobiek, zrejme aby sa pri čakaní na posledný súd na onom svete nenudili. I keď majú mankalové hry celkom širokú variabilitu pravidiel, ich podoba sa ani po tisícoch rokov výrazne nezmenila.

GO!

Zhruba o tisíc rokov neskôr vznikla v Číne ďalšia obľúbená hra s názvom Go, ktorá je dodnes populárna tiež v Japonsku. Jej hráči hrajú proti sebe každý so svojou farbou kameňov na štvorcovom poli, pričom cieľom nie je protihráča vytlačiť, ale „prestavať“. Každý kameň má rovnakú hodnotu, jeho sila spočíva v jeho umiestnení. To v sebe nesie určitú dávku filozofie, ktorá človeka učí presadiť sa vo svete v mieri, nie násilím. Práve preto taoisti považujú túto hru za jedno zo základných umení, ktoré by mal človek vedome pestovať.

Drejdl

Mysleli ste, že tzv. vĺčik je starou slovenskou klasikou? Nie, drejdl je židovská hra, ktorá si pamätá ešte antiku. Hlavným predmetom je špeciálny štvorstenný vĺčik. Na každej jeho strane je pokyn, podľa ktorého sa hráči delia o zisky zo stávky, pričom zisky sú brané zo spoločných vkladov v banku. Hráč môže brať polovicu, všetko, nič alebo vkladá zo svojho rozpočtu jednu mincu do banku – taká ruleta. Starovekí Židia sa stavovali o peniaze, ale i napriek tomu mala hra mystický presah. Správa všetkých popísaných stien vĺčika spolu totiž znamená: „Veľký zázrak sa tam stal!“ To odkazuje tiež na domnienku, že v antike touto hrou Židia maskovali štúdium Tóry, ktorá bola v tej dobe v gréckych kolóniách zakázaná. Starí Gréci ale paradoxne k Židom radi na drejdl chodili. Hazard je skrátka hazard... Dnes sa drejdl hrá predovšetkým na sviatok Chanuky. A už sa nehrá o peniaze, ale o sladkosti!

Kniha hier

V živote človeka mali stolné hry odnepamäti dôležité postavenie, dosvedčuje to i „Kniha hier“ (Libro de los Juegos) z roku 1283, ktorú nechal spísať španielsky kráľ Alfons X. nazývaný Múdry. V rukopise je okrem iného zaznamenaný tiež vývoj šachových pravidiel z pôvodných arabských dovtedy moderných európskych spôsobov. I keď sa šachy dostali do Európy z arabského sveta, vznikli pravdepodobne v Indii.

Vrhcáby

U nás sa už v stredoveku s obľubou hrali Vrhcáby, ktorých pôvod je možné na pražskom Vyšehrade vystopovať do 10. storočia nášho letopočtu. Hra sa odohrávala na hernej doske s pomocou 15 kameňov oboch hráčov a kombinovala strategické uvažovanie hráča s náhodnými vrtochmi vrhnutých kociek, ktoré fungovali ako metafora osudu. Hra prebiehala často vo forme hospodárskeho hazardu, teda sa na ňu vsádzalo... a niekedy sa hralo vskutku o veľa. Práve k vrhcábom pripodobňuje Ján Amos Komenský svet vo svojej univerzálnej učebnici „Svet v obrazoch“ z roku 1658.

Ovčinec

O niečo jednoduchšia bola hra nazývaná Ovčinec, využívajúca tiež kamene. Táto dosková hra, hraná na špeciálnej kachli, sa u nás dochovala z 15. storočia, v Anglicku jej pozostatky siahajú až do 12. storočia. Podobá sa známejšej hre Mlyn, s ktorou má spoločný pôvod. Ich korene siahajú zrejme do starovekého Egypta, ale Mlyn je možné nájsť tiež v starovekom Írsku, Aténach alebo bájnej Tróji. Pravidlá hry spočívajú v uchytení čo najviac herných kameňov či figúrok protihráča na geometricky usporiadanej štvorcovej hernej ploche. Taký praded Človeče, nehnevaj sa...

Škola hrou

J. A. Komenský zdôrazňoval dôležitosť poňatia života ako hry a varoval pred životom mechanickým, a to tento mudrc ešte nepoznal 21. storočie... Na túto myšlienku naviazal filozof Friedrich Schiller, keď povedal, že „Človek je človekom iba tam, kde sa hrá.“ Podľa Schillera je hra jedinou činnosťou, ktorá je schopná u človeka vytvárať skutočné schopnosti. Nie je preto divom, že v priebehu času vznikali ďalšie hry. V roku 1896 uzrel svetlo sveta Ludo, teda pôvodný názov pre „Človeče, nehnevaj sa!“ Tento klenot bol z anglickej kolónie v Indii privezený najprv do Anglicka, odkiaľ sa potom rozšíril i k nám. Pred prvou svetovou vojnou ste si hru mohli zahrať tiež pod názvom „Ponáhľaj sa pomaly!“

Že táto hra mala úspech, dokladujú dobové noviny z roku 1932 a článok o tom, že sa jeden príliš vášnivý hráč pokúsil o neúspešnú samovraždu potom, čo ho manželka desaťkrát porazila v Človeče, nehnevaj sa... Odporúčanie od starých majstrov? Skúsme občas brať život ako hru. Nezáväznú.

 

Text: Jacov Tetzeli Foto: Getty Images a Jacob Tetzeli