Ponožky so zimným motívom práve vo výpredaji. Za 4,79€ / pár

Ako vysvetliť deťom smrť

Nie je to nič iného než slovo tvorené štyrmi spoluhláskami. Kvôli tomu znie zle a tvrdo, pritom iba označuje jednu jedinú istotu, ktorá v živote neminie nikoho z nás. Vyrovnať sa s odchodom blízkeho je ťažké pre dospelých, ale ako to vnímajú naše deti?

Ako vysvetliť deťom smrť

Zatiaľ čo východné kultúry ku smrti pristupujú zmierlivo a nezriedka odchod blízkeho človeka niekoľko dní oslavujú, na Slovensku sa s mŕtvymi lúčime počas obradu na cintoríne či v krematóriu. Pokiaľ možno bez účasti detí a čo najrýchlejšie. Pritom rituály a obrady majú liečivú moc a dokážu prispieť k tomu, aby sme smrť pochopili, prijali ju a lepšie sa s ňou vyrovnali.

Kedy je správny čas o smrti hovoriť

Vo chvíli, kedy si deti začnú uvedomovať samé seba, napadá ich množstvo otázok, medzi ktorými nechýbajú ani tie týkajúce sa vlastnej existencie. Vo veku okolo troch rokov sa rodičia zrejme prvý krát stretávajú s otázkami, odkiaľ ich dieťa prišlo a ako vzniklo. Záleží na otvorenosti a prístupe rodičov, či sa uchýlia k rozprávke o bocianovi a vrane, alebo či sa priklonia k pravdivejšej verzii prispôsobenej veku pýtajúceho sa. Presne v túto chvíľu môžu prísť i prvé otázky týkajúce sa smrti a vlastného konečna. Väčšina detí sa prvý krát stretne so smrťou vo veľmi skorom veku. Je to dané starnutím populácie a tým, že sa deti rodia stále starším rodičom. V tomto prípade sa odborníci zhodujú a odporúčajú hovoriť deťom pravdu. Úmerne veku, napríklad v podobe rozprávky a s použitím detského slovníka.

Pravda a nič len pravda. Lenže, ako ju deťom povedať?

Či už ide o smrť psa, mačky, alebo blízkeho človeka, v hlavičke malých rozumbradov sa spúšťa ohňostroj otázok. Prečo tu nie je, kde je, vráti sa...? Hovorí sa, že deti v predškolskom veku nedokážu pochopiť kolobeh času, a tak sa nezriedka stáva, že na zomrelého, zvlášť pokiaľ bol z najužšej rodiny, stále čakajú pri dverách. Vysvetliť im smrť tak môže byť celkom oriešok, s ktorého rozlúsknutím pomôže veľká dávka empatie a tiež knižky písané detským jazykom. O svoje cenné skúsenosti so smrťou sa delí i Veronika Hurdová. Prišla o svojho muža v dobe, kedy ich deti boli v citlivom veku dvoch a troch rokov a k tomu čakala tretie bábätko. Na blogu Krkavčia matka sa veľmi otvorene rozpisuje o smrti i o tom, ako túto tému s deťmi riešila. A prekvapivo zistila, že jej predškôlkové deti tému smrti uchopiť dokázali. Žijú totiž prítomnosťou. Moc dobre si vtedy uvedomovali, že „tatinko je mŕtvy a nie je tu. Že ho nemôžu objať.“ Na pár sekúnd smutné, vedeli ale, že maminka je tam a objíma ich. A potom už sa im naháňali hlavou myšlienky prítomnosti ako „Brat mi zobral poníka. A prilepila sa mi ďatľa do vlasov.“ Veronika skúsila tento spôsob myslenia aplikovať sama na seba a časom zistila, že pomáha i jej.

Otázky, samé otázky

Keď sa deti pýtajú, čo sa so zomrelým stalo, trpezlivo im odpovedajte. Buďte úprimní, ale nezabŕdajte do zbytočných detailov. Benjamínko nepotrebuje poznať diagnózy, dĺžku utrpenia ani spôsob úmrtia. Dôležité ale je, aby žiadna z detských otázok nezostala nezodpovedaná. Čo považujú psychológovia za zásadné je, nehovoriť o smrti v eufenizmoch a neschovávať sa za výrazmi „zaspal“ alebo „odišiel“. Malí zvedavci potom môžu mať strach ísť večer spať alebo sa trasú, keď maminka odíde na nákup. Správne slovo pre prípad smrti je jednoduché: „umrel“. Môžete si pomôcť „rozprávkou“, že zosnulý odišiel do neba a díva sa na nás z oblakov, jeho duša zostala medzi nami a raz sa možno vráti v podobe niekoho iného . Alebo sa naopak vy všetci raz pozriete za ním. Záleží, akého založenia a viery je vaša rodina. Pokiaľ patríte medzi kresťanov, určite pre vás bude oporou viera v Boha.

Vziať deti na pohreb, alebo nie?

Hamletovská dilema nastáva v prípade pohrebov. Spoločenský úzus hovorí, že prítomnosť detí na tak vážnej udalosti, akou je posledná rozlúčka, je nežiadúca. Na druhú stanu i najmenší majú právo tam byť. „Deti by mali byť pri všetkých dôležitých udalostiach, a teda i na pohrebe. Inak nemajú šancu sa rozlúčiť,“ tvrdí Martina Špinková, zakladateľka mobilného hospica Cesta domov. Riešenie? Dajte deťom na výber – nech samé rozhodnú, či sa obradu chcú zúčastniť. Vo veku, kedy je dieťatko ešte príliš malé, aby oficiálny pohreb pochopilo, alebo sa bojíte, že by smútočný obrad narušovalo, nechajte ho doma a vystrojte si spoločne s ním súkromný obrad. Môžete vyraziť na blízku vyhliadku, nakresliť mu do piesku obrázky, aby sa na ne zosnulý z neba pozeral, alebo mu položiť kvetinu na obľúbené miesto.

Keď sa dieťa nepýta

Každý z nás reaguje na smrť inak a rovnako je tomu i u detí. Na rozdiel od dospelých ale nemajú dostatočne vyvinutý mozog, a teda sa stáva, že z pohľadu dospelých reagujú nevhodne, až paradoxne. Niekedy smútia podľa nášho názoru príliš krátko, snažia sa meniť tému, keď na zomrelého príde reč, môžu sa smiať i hnevať. Nechajte im priestor vyrovnať sa so smutnou udalosťou po svojom, ale zároveň im naznačte, že tu pre ne ste, kedykoľvek to budú potrebovať. Pozor si dajte v prípade, že je dieťa zrazu zamĺknuté a depresívne. Podľa Sylvie Stretti, terapeutky a riaditeľky Poradne Vigvam, je kritická doba 6 týždňov. Pokiaľ v priebehu nej nedôjde u dieťaťa k zlepšeniu stavu, je na mieste vyhľadať odbornú pomoc.

Či už sa so smrťou vyrovnávate akokoľvek, vedzte, že i tie najintenzívnejšie pocity zármutku postupne odznejú. Slzy osuší čas a v hlave vám zostanú len tie milé a radostné spomienky. Starajte sa o ne a spoločne na zosnulého v dobrom spomínajte. Napríklad jedenkrát za rok, na jeho narodeniny, zapáľte sviečku a rozprávajte si, čo pekného alebo vtipného ste spoločne zažili.

Text: Petra Matějková Foto: Getty images

Naposledy pridané

Nahor