Ako vznikalo Čarodění: rozhovor s tvorcami stolovky Michalom a Veronikou

„Spomínam si, ako som v škôlke stále dookola kreslil dinosaury,“ hovorí Michal, jeden z tvorcov hry Čarodění. Kreslí vraj tak nejako odjakživa, rovnako ako Veronika, talentovaná ilustrátorka, s ktorou vytvoril zábavnú stolnú hru plnú čiar a kúziel. Čarodění je určené pre rodiny s deťmi a ponúka jednoduché pravidlá aj možnosť strategického hrania.

Povedzte nám niečo o vašom spoločnom výtvore, Čarodění. Kedy vznikol nápad na hru? Kto koho prizval na spoluprácu?

Michal: Zaujali ma Veronikine obrázky čarodejníc na Instagrame, tak som ju oslovil k spolupráci. Nepamätám si presne kedy, ale viem, že sme spolu boli na obede a že som mal so sebou koncept hry načmáraný na papieri.

Veronika: Viem, že to bolo v roku 2022. Pamätám si aj ten obed a reštauráciu. (smiech)

Ako dlho hra vznikala?

Michal: Takmer rok. Prvý polrok som pracoval s obrázkami z Veronikinho Instagramu, a potom sme začali intenzívne spolupracovať.

Veronika: Za tri mesiace bolo všetko namaľované.

O čom je Čarodění?

Michal: Každý hráč vedie klan mladých čarodejníc, ktoré akoby vypadli zo Sabrininých dobrodružstiev, Zeměplochy či z Harryho Pottera. Hráči sa snažia získať čo najlepšie čarodejnice, ktoré nazbierajú suroviny – rôzne huby a rastliny – a uvaria z nich kúzelné lektvary. Tak sa dostanú do vášho klanu a získate za ne body.

Pre koho je hra určená?

Michal: Pre rodiny s deťmi. Hra má jednoduché pravidlá, ale dá sa hrať aj strategicky.

Veronika: Páči sa mi, že je to taká jednohubka. Hrá sa to tak hodinu, rýchlo sa pripraví a potom aj zloží, nemá miliardu komponentov, takže je to hra ideálna na cesty.

Michal, na konte máte autorské hry ako Divočina a Prokletá stezka, Akvárko a teraz Čarodění. Existuje niečo, čo majú hry spoločné?

Snažím sa vždy prísť s novým mechanizmom, ktorý je sebestačný a odlišný od toho, čo je na trhu. Baví ma skúšať zakaždým niečo nové s cieľom vytvoriť dobrú hru. Ale mám pocit, že som toho ešte neurobil ako dizajnér toľko, aby som mohol povedať, v čom je moja sila.

Niektoré hry tiež sám ilustrujete. Aké to je, keď to za vás robí niekto iný?

Je to skvelý pocit. Som zvyknutý si všetko „oddrieť“ a to, že na tom robila Veronika, mi veľmi uľahčilo prácu. Myslím, že nám tá spolupráca aj hrozne pekne fungovala.

Máte tendenciu hovoriť do každého detailu, alebo nechávate ilustrátorke slobodu?

Michal: Verčo?

Veronika: (smiech) Ilustrátorka ti nedala veľmi veľkú šancu do toho vstupovať.

Michal: Bavilo ma sledovať, akým štýlom pracuješ, a dúfal som, že prinesieš vlastné nápady. Čo sa tiež stalo.

Veronika: Tá spolupráca bola sranda. Obaja sme vedeli, čo chceme vytvoriť a ako chceme, aby výsledok vyzeral. Máme aj podobný zmysel pre humor, čo sa pri spolupráci na hrách hodí.

Kto má vlastne finálne rozhodovacie právo? Autor hry, ilustrátor, alebo vydavateľ?

Michal: Finálne slovo mávam ja, ale teraz sme to boli my dvaja. Boli sme dohodnutí, že hru budeme robiť spolu a že do toho nebude vstupovať nikto iný. Takto som to priniesol do Albi a oni to rešpektovali. V priebehu vývoja hru niekoľkokrát videli a mali tak šancu dať mi spätnú väzbu.

Veronika: Žiadne väčšie zásahy zo strán vydavateľa neboli. Riešili sme skôr detaily, ako z akého materiálu bude čo vyrobené.

Veroniko, kde môžeme vidieť vaše ilustrácie okrem Čarodění?

Svoje kresby dávam na Instagram @konataduvallon a @three_mousketeers_official_art. Napísala som knihu Malé velké ženy, ktorú som si ilustrovala a vydala samonákladom. Vydala som si sama aj komiks Tři myšketýři, ktorý je mojou srdcovou záležitosťou. Každý rok pravidelne publikujem v zborníku Vějíř , tento rok s krátkym komiksom Z deníčku malé sufražetky: Příběh hvězd. A samozrejme mám veľa vecí po šuplíkoch. Čarodění je tak moje prvé oficiálne dielo.

Ako vyzerá váš proces tvorby?

Je to rôzne. Nemôžem povedať, že by som mala nejaký ustálený proces tvorby, ale napríklad keď vytváram Tři myšketýry, tak si veľa hľadám referencie v rámci obdobia, v ktorom sa komiks odohráva – architektúra, odevy, nábytok, obrazy, a s tým potom pracujem. Keď ale kreslím sama pre seba, tak je to viac voľná tvorba, keď nemám jasný cieľ a celé to NEJAKO SAMO vznikne.

Michal, čo je na procese tvorby stolných hier pre vás to najzábavnejšie?

Fáza, v ktorej do toho ešte môžem so svojim prvotným nadšením vstupovať. Je to bežne vo chvíli, keď už je hotový druhý alebo tretí prototyp hry a ja vidím, čo funguje a čo nie. Spomeniete si na svoju úplne prvú kresbu?

Veronika: Kreslila som odjakživa. Rodičia ma chceli dať na šport, ale to sa im nepodarilo, tak ma dali na výtvarku. Ako malá som najradšej kreslila na stenu a ruinovala tak byt. A moja prvá platená zákazka bola za 50 korún na papier, ale nemôžem povedať, čo to bolo, pretože to bol neslušný obrázok.

Michal: Tak to povedz.

Veronika: Bola to zákazka na h*vno…! Nie, vážne, kamarátka si u mňa objednala obrázok h*vna. (smiech)