Človek si musí stáť za svojím a sny si odpracovať, hovorí úspešná autorka cvičebnice krasopisu

„Nechcem strácať čas s tým, čo ma nenapĺňa. Na gymnáziu som zaryte tvrdila, že matiku, fyziku alebo chémiu nebudem v živote potrebovať. A čas ukázal, že som sa nemýlila,“ hovorí Barbora Svrčinová. Výtvarníčka, autorka cvičebnice krasopisu, maminka trojročné Emilky a bývalá učiteľka češtiny a výtvarnej výchovy.

Človek si musí stáť za svojím a sny si odpracovať, hovorí úspešná autorka cvičebnice krasopisu

Vedci tvrdia, že keď nepíšeme rukou, mozog nemá dôvod vytvárať toľko neurónových spojení, takže v dôsledku hlúpneme. Súhlasíte?

Naprosto. Upozorňujem na to ako na kurzoch, tak v svojej Krasopraxi – cvičebnici krasopisu. Podľa mňa je hlúpnutie nevyhnutné. Chápem, keď niekto ručné písmo nepotrebuje. Ale nechápem, že od neho niektoré krajiny upúšťajú už v školách. Neviem si predstaviť, že dieťa s umeleckými vlohami o krásny a potrebný proces učenia a asociovania na základe písaného písma príde. Som zvedavá, čo nám o tom povedia za pár rokov výskumy. Čím ďalej viac si zvykáme na moderné technológie. Poznámky si robíme do telefónov a zapísanú informáciu v okamihu vypúšťame z hlavy. Spoliehame na to, že nás mobil upozorní. Technika sa ale ceruzke s papierom nevyrovná.

 

V čom?

Písanie rukou skutočne aktivuje pamäť a kreatívne centrum. Tiež vás učitelia nabádali, nech si tvoríte ťaháky? Som im vďačná, pretože musím priznať, že bez ťahákov by som možno nič nevyštudovala. (Smiech.) Človek ich väčšinou nepoužil, ale koľko si toho vďaka nim zapamätal! Prepísala som si napríklad asi 200 otázok ku štátniciam z češtiny, aj keď som mala možnosť si ich vytlačiť. V priebehu toho ma, mimochodom, tiež napadal jeden zúfalý autoportrét za druhým. Tým to vlastne všetko začalo.

Čo všetko?

Moja tvorba. Vždy ma to ťahalo k umeniu. Veľmi ma v tom ovplyvnil praprastrýko, ktorý celý život tvoril,, nádherne písal a maľoval, hral divadlo a na husle. Vždy som ho obdivovala. No a práve na vysokej som začala systematicky kresliť. Tiež som pričuchla ku gotickému písmu a záver štúdií už sa niesol v duchu ilustrácií, ktoré som mala potrebu okomentovať krasopisným nápisom. No a vďaka peknému rukopisu mi i krasopis potom išiel prakticky hneď.

 

Bola ste písač odmala?

Pomerne veľký záujem o písmená som javila už ako trojročná a maminka ma vzápätí naučila čítať a písať. Potom som vraj čítala a písala stále. I v dobe, kedy som ešte písmenká moc nezvládala, som občas na kus papiera neurčitými ťahmi naškrabala „vážny list“. A už sa to viezlo. Na základnej škole som mala funkciu triednej pisárky a moje prvé písanky pani učiteľky ukazovali ostatným ako vzor (to som sa pekne hanbila).

 

Nikdy ste neškrabala?

Škrabem stále, keď sa ponáhľam alebo keď si potrebujem niečo rýchlo poznačiť. Ale potom mám výčitky, že to nevyzerá dobre. Ako by som v tej chvíli zneuctila stránku diára. Ale v minulosti som bola „tá, čo mala úhľadné zošity so sprievodnými ilustráciami“. Keď sa mi teda chcelo zapisovať...

Neviem si moc predstaviť, že by ste v škole niečo flákala. Ale niekde som čítal, že ste dušou punkerka a na gympli ste vedela napodobniť podpisy všetkých rodičov.

Kde ste to našiel?

 

Nie je to pravda?

Práveže, je to pravda. (Smiech.) Spolužiaci za mnou húfne chodili s ospravedlnenkami. Niektorých rodičov by som myslím dokázala podpísať dodnes. Minimálne tých svojich. Punkerka som bola v puberte. Chodila som v čiernej (to mi vlastne zostalo) a išla napríklad s kamarátmi na koncert kapely Anti-Flag do Prahy. Pogovala som vtedy v prvej rade, kde ma skoro udupali. Na gymnáziu mi boli známky ukradnuté a zaryto som tvrdila, že matiku, fyziku alebo chémiu nebudem v živote potrebovať. Spätne je mi ľúto rodičov, ale čas ukázal, že som sa nemýlila. Táto známka punku vo mne možno trochu zostala. Nechcem strácať čas s tým, čo mi nedáva zmysel a nenaplňuje ma.

 

Našiel som si i to, že ste do Prahy na ten koncert a nakoniec i nastálo prišla zo severnej Moravy. Nechýba vám?

Chýba mi, veľmi. Najviac, samozrejme, rodina. Dokonca už som stratila i ten kúzelný prízvuk na predposlednej slabike, ale stačí jeden telefonát so sestrou a je to späť.

Čo máte najradšej? Ilustrovanie kníh, workshopy krasopisu, spoluprácu na odevnom dizajne, alebo vlastnú tvorbu?

Najradšej mám práve tú pestrosť. Najväčšiu slabosť mám ale pre knižnú ilustráciu, pretože jej súčasťou je čítanie, na ktoré momentálne nemám toľko času. Všetky tie zložky sa ale neustále doplňujú, niekedy prevažuje jedna, inokedy zas iná. Badám krásu v tom, že ich môžem prelínať.

 

Neláka vás tetovanie? Písané motívy sú teraz populárne.

Návrhov na tetovanie už som pár vytvorila a veľmi ma to baví. Je to pre mňa výzva a veľká česť, keď si niekto vyberie moju ilustráciu na celý život. K tetovaniu obecne mám veľmi kladný vzťah, ale pokiaľ si myslíte, že by som bola schopná niekoho potetovať, tak to určite nie. Nezniesla by som, keby som niekomu musela pôsobiť bolesť. Takže to nepripadá do úvahy.

 

Vrátim sa ku krasopisu. Naučí sa to každý? Ja som napríklad typický škrabač a obkresľovať v prvej triede písmenká bolo pre mňa utrpením. Naučila by ste ma písať krásne?

Až na pár výnimiek som to naučila stovky kurzistov, tak by ste to tiež, zrejme, zvládol. Na kurzy chodia ľudia, ktorí napríklad už vôbec rukou nepíšu alebo nemajú pekný rukopis. Ale krasopis je mechanický, takže sa ho môže naučiť každý. Len dĺžka tréningu je individuálna. Skôr než talent je dôležitá motivácia a vzťah k vizuálnu, prípadne k písmu. A potom je potrebné písať pravidelne, bez toho to nejde. Keď po 3 hodinovom kurze niekto odchádza ako krasopisec, je to výnimka.

 

Čo vaša Emilka? Má pekné písmo po maminke, alebo ju opravujete?

Emilka má tri, takže sa s písmenami zatiaľ len zoznamuje a ideme na to zľahka. Veľa ju nechávam spontánne tvoriť, to nás obe baví najviac. Najkrajšie je pozorovať, ako kreslí jedným ťahom a tvári sa pritom, akoby presne vedela, čo robí. Potom mi často rozpráva, čo práve nakreslila. Jej fantázia nemá žiadne hranice.

Ste prísna? Ako sa hovorí, raz učiteľka, vždy učiteľka...

Ja myslím, že prísna som len vtedy, keď Em prekročí nejaké stanovené hranice. A bolo obdobie, kedy to na mňa skúšala stále. Ale snažím sa byť predovšetkým láskavá, spravodlivá a trpezlivá. Ako učiteľka som to mala podobne.

 

Podľa instagramu mi príde, že pracujete každý deň. Niekto by vám asi závidel, že už neučíte, ale mne príde, že reálne teraz odpracujete hodín omnoho viac.

Moja práca má niekoľko rovín a jednou z nich je tvorba na instagram. Zdieľam svoju tvorbu, niečo málo zo súkromia alebo čo ma práve napadá. Často mám ale posty i texty do foroty, takže to vždy neznamená, že zrovna sedím pri stole a „pracujem“. Tiež som úplne normálny človek, ktorému sa občas úplne normálne nechce, nemá dobrý nápad a podobne. Samozrejme, čo sa týka pracovnej doby, tá prakticky neexistuje. Zákazníci sa ozývajú po večeroch, cez víkendy alebo napríklad aj o polnoci...

 

Vy ste ale i ako učiteľka deťom venovala omnoho viac času, než by ste musela.

Beriem to tak, že čokoľvek robíte, je vaša životná cesta. A keď chce byť človek k sebe poctivý, musí ju prijať. Mňa, samozrejme, po škole viac lákala tvorba, ale všetko proste nejde hneď. Našla som svoju vysnenú prácu napríklad trochu okľukou, ale všetko je tak, ako to malo byť. Bez učiteľskej profesie by som nebola tam, kde som. Bez štúdia by som nebola učiteľkou.... Všetko na seba nadväzuje. Je vždy len na vás, kam sa zo svojej aktuálnej situácie posuniete. Samozrejme, klamala by som, keby som povedala, že to stačilo. Mám v živote i veľké šťastie a možno schopnosť načúvať svojej intuícii. A vážim si to. Ale najviac si aj tak myslím, že si človek musí stáť za svojím a svoje sny si odpracovať. Aj teraz si túto vysnenú prácu musím každý deň znovu zaslúžiť.

Takže ani práca, ktorá je koníčkom, nie je len prechádzka ružovou záhradou?

Moja práca je našťastie dosť pestrá. Samozrejme k nej patria činnosti, ktoré notoricky odkladám a úplne ma nepovznášajú. Ale hľadať nejaký ideál, dokonalosť, absolútnu spokojnosť, to je nezmysel. Chiméra. Vážim si to, že tých pozitívnych okamihov je v nej viac, než v inej činnosti, ktorej by som sa mohla venovať. I trpké chvíle sú potrebné. Zažívať „nepohodlie“ je podľa mňa nesmierne dôležité. Vďaka tomu stále dokážem stáť nohami pevne na zemi. 

 

Úplne na záver sa musím ešte vrátiť na začiatok. Keď ste pred pár rokmi začínala, krasopisu sa vcelku nikto nevenoval, ale naraz je mnoho kurzov. Čím esteticky dokonalé písmo ľudí tak priťahuje?

Vypozorovala som, že ľudia majú rok od roku vyššie nároky na vzhľad vecí, čo je dobre. Krasopis s tým ide ruka v ruke. Začína z neho byť fenomén, zaoberá sa ním čím ďalej viac ľudí a desiatky z nich potom túto osvetu šíria ďalej. Som za to rada, pretože tak spoločne kultivujeme spoločnosť. A čo ich priťahuje? Možno samostatnosť, že si krasopisne napíšete komplimentky, navrhnete logo, svadobné oznámenie, popíšete darčeky... a nemusíte nikomu nič platiť. A potom si myslím, že ľudia v krasopise nachádzajú isté terapeutické účinky. Jedna pani sa ma po kurze opýtala, či je možné, že má v hlave úplne vygumované. A podľa mňa áno. Ja mám vygumované stále a je to veľmi príjemný pocit. (Smiech.)

Barbora z Nikolajky

Vlastným menom Barbora Svrčinová, je ilustrátorka a kaligrafka na voľnej nohe, mama Emilky, bývalá učiteľka a huslistka. Vyštudovala Pedagogickú fakultu Univerzity Karlovej v kombinácii ČJ-VV. Miluje výzvy, spontaneitu detského sveta, kaligrafiu, strihanie videí, fotky, tanec, existenciálne drámy, Améliu z Montmartru, vôňu dažďa a chvíle, kedy môže len tak byť. Nemá rada čísla a počty, stereotyp, pravidlá a čokoľvek, čo jej zväzuje ruky alebo ruší od práce. Na súčasnom svete ju mrzí prchavosť, konzum, digitalizácia a nedostatok ľudskej pokory.

Bárin Instagram


Text: Michal Schindler, Foto: Michal Schindler + archiv Báry Svrčinové 

Naposledy pridané

Nahor