Syndróm podvodníka nie je nový termín, ale zdá sa, že ním trpí čím ďalej viac ľudí. Ako to vyzerá? Napríklad tak, že aj keď odvádzate skvelú prácu, zdá sa vám, že ste svoje úspech dosiahli omylom. A len čakáte, kedy sa na to „príde“.
Nedávno ste získali vysokoškolský titul. Máte rozbehnutý projekt alebo firmu. Alebo „len“ dobrú prácu, v ktorej vás všetci chvália, nedávno vás povýšili, dostali ste pridané. Napriek tomu vás terorizuje pocit, že je len otázkou času, kedy okolie zistí, že vlastne nič neviete. Že stačí jediný prešľap a titul vám odoberú, firma skrachuje, z práce vás prepustia, alebo vám aspoň späť znížia plat. Proste sa ukáže, že ste nekompetentný a všetko bola jedna veľká lož.
Zdá sa vám to absurdné? Potom máte šťastie. Pripadá vám to celkom výstižné? Potom zrejme trpíte takzvaným syndrómom podvodníka (impostor syndrome). Tento termín poznáme už od roku 1978. Klinické psychologičky Pauline Clance a Suzanne Imes ním popísali psychologický vzorec, pri ktorom jednoducho veríte, že nie ste tak schopný, ako si ostatní myslia. Pochybujete o svojich kvalitách a doslova čakáte, kedy tento váš obrovský podfuk praskne.
Aj keď si logicky dokážete odvodiť, že to nie je pravda, trápia vás neodbytné negatívne myšlienky. Syndróm podvodníka býva spojený tiež s perfekcionizmom, prokrastináciou a má naň vplyv spoločenský kontext. Je ťažké presne určiť, koľko ľudí tento problém trápi, ale podľa nedávneho výskumu sa s ním v nejakej forme stretlo až 85% dospelých vo Veľkej Británii. Týka sa ľudí naprieč odbormi, ženy však trápi viac než mužov. Tiež rasové a ďalšie menšiny ho zažívajú častejšie než ostatní. Syndróm podvodníka síce nie je žiadna novinka, ale najviac sa s ním dnes stretávajú mileniáli.
Ďalšie znaky, že možno máte syndróm podvodníka:
Pre ľudí s týmto syndrómom je však charakteristické hlavne to, že napriek tomu, že ich okolie chváli a dôveruje ich schopnostiam, oni sami sú neustále paralyzovaní vnútorným hláskom, ktorý im našepkáva: „To nezvládneš. Nevieš, čo robíš, akurát improvizuješ a dúfaš, že sa na to nepríde. Prečo ťa vôbec prijali? Jedného dňa – možno už dnes – sa zistí, že nič nevieš, a potom o všetko prídeš.“
Odborníkov, techník a metód, ktoré vám s tým pomôžu, našťastie existuje mnoho. Pre začiatok sme vybrali tri vyskúšané triky, ktoré zaberú veľmi rýchlo. Ale najviac vám pomôžu, keď sa k nim budete pravidelne vracať.
Každý z nás má svojho „sabotéra“, teda práve ten vnútorný hlas, ktorý nám našepkáva všetky tie škaredé, paralyzujúce veci. Čím viac sa nám darí, tým býva silnejší. Trocha sebakritiky samozrejme neuškodí, ale čo keď sa to zvrhne a váš sabotér vám začne podrývať zdravé sebavedomie? Skúste klasickú psychologickú techniku. „Personifikujte ho – tým sa od neho lepšie oddelíte,“ radí americká koučka Melody Wilding, ktorá sa špecializuje práve na syndróm podvodníka. „Môj vnútorný kritik sa volá Bozo, ale ten váš môže byť napríklad Príšerka alebo Gremlin. Jeden môj klient toho svojho prekrstil na Darth Vadera,“ dodáva.
Tým, že vytvoríte dištanc medzi svojou osobnosťou a svojim kritikom, získate nad urputnou sebakritikou väčšiu kontrolu. Jednoducho svojho Darth Vadera vypočujte a potom mu povedzte: „Tak a to už by stačilo.“ Poďakujte mu za názor, alebo ho naopak podľa potreby pošlite do príslušných miest. Funguje to, uvidíte.
Máte sklon stále premýšľať, čo by sa stalo, keby... Keby si v práci všimli, že ste niečo pokazili? Keby ste sa strápnili na prezentácii? Keby ste predniesli svoj názor alebo nápad a všetci sa mu vysmiali? Potom najskôr patríte medzi „citlivých perfekcionistov“. „Štúdie ukazujú, že citlivejší ľudia majú aktívnejšie neurónové siete a pohyb chemikálií v oblastiach mozgu, ktoré sú spojené s pozornosťou, plánovaním a rozhodovaním,“ popisuje Melody Wilding. To podľa nej prináša mnoho výhod, ale len keď sa s urputnými myšlienkami naučíte zaobchádzať konštruktívne.
„Skúste to otočiť a schválne premýšľať o tom, čo by sa mohlo PODARIŤ,“ radí. Pár príkladov: „Čo keby sa šéfom moja prezentácia veľmi páčila? Čo ak je môj nápad tak skvelý, že sa vďaka nemu celý projekt konečne posunie dopredu? Čo keď som práve vymyslel/a lepší spôsob, ako by náš tím mohol fungovať?“ podobne ako u pokrsteného kritika vám to možno spočiatku bude pripadať smiešne. Ale počkajte, kým vaše nové myslenie začne prinášať ovocie!
Syndrómom podvodníka možno trpí vaša nadriadená alebo kolega, ktorému ste vždy závideli jeho talent a dobrú výrečnosť. A celkom určite ním trpia veľmi slávni a veľmi úspešní ľudia. Britský terapeut a kouč Charles Stevenson dal dohromady 57 citátov známych osobností, ktorí so syndrómom podvodníka bojujú alebo bojovali.
Sú medzi nimi herečky Meryl Streep alebo Jodie Foster (ktorá sa paradoxne bála, že jej spätne vezmú Oscara a dajú ho Meryl Streep), spisovatelia Maya Angelou, John Steinbeck a Agatha Christie (všetci traja niekedy prehlásili, že si nepripadajú ako „naozajstní“ knižní autori, ale len ako klamári) a dokonca držiteľ Nobelovej ceny Albert Einstein. Ten sám seba popisoval ako „nedobrovoľného podvodníka“. Vidíte? Ste v dobrej spoločnosti.
Text: Marie Barvínková Foto: Getty Images
