Nápad na stolovú hru vznikol počas hodiny informatiky, o pár rokov neskôr uzrela svetlo sveta nová, zložitejšia verzia, ktorej dominuje nielen veľký strom, ale hlavne množstvo veveričiek. A kto vlastne túto zábavnú hru vymyslel a kto ju dotiahol do finále?
„Oficiálne je Oříškobraní určené pre deti od 6 rokov. Neoficiálne pre všetkých, ktorí v sebe majú detského alebo herného ducha,“ hovorí Eliška Holubová, autorka stolovej hry Oříškobraní. Spolu s dizajnérom Markom Vejborným vytvorili hru, ktorú si s radosťou zahrá celá rodina. Cesta k finálnej verzii nebola jednoduchá – začala ako nevinný školský projekt na strednej škole a vyústila do náročnej výroby 3D stromu, ústredného prvku celej hry. Každý detail predstavoval výzvu, no výsledok stojí za to.
Eliška: Keď som bola malá, s babičkou som hrávala Človeče, nehnevaj sa a pexeso, s bratrancom sme cez prázdniny hrávali Monopoly. Samozrejmosťou boli aj Dostihy a stávky a rôzne vedomostné hry. A milujem puzzle – dodnes dodržiavam tradíciu, že si každé Vianoce jedno skladám.
Marek: Aj u mňa to bola klasika. Keď som bol malý, dostal som hru Méďa Béďa a Creepy Towers s takou smejúcou sa lebkou vo vnútri. Nepodarilo sa mi nájsť jej český názov ani vydavateľa, ale teraz mám strašnú chuť si ju znova zahrať. (smiech) Postupom času sme v našej partii prešli na pogy. Potom som dlho nič nehral, pretože prišli videohry a skateboarding.
V predchádzajúcej práci sme popri videohrách začali predávať aj stolové hry, ktoré sme sa pred predajom museli naučiť hrať. To bol asi ten moment, keď sa moja cesta začala obracať späť – ako by povedal Majster Yoda, na svetlú stranu sily.
Eliška: Už na gymnáziu nám učiteľ informatiky zadal úlohu graficky spracovať ľubovoľnú šablónu stolovej hry. Práve vtedy mi napadla myšlienka trojfarebnej šachovnice. Hru som si nechala vytlačiť a schovala u babičky, pretože som verila, že tam bude v bezpečí – až do momentu, keď ju pri veľkom upratovaní omylom vyhodila. K rozsiahlejším úpravám som sa dostala až počas štúdia na vysokej škole, hlavne počas pandémie. Vtedy ešte neexistoval 3D strom ani predátori, ale hra už mala veveričky ako hlavné hrdinky.
Marek: Eliška prizvala mňa, aby som jej pomohol hru dotiahnuť. A nakoniec z toho vznikla väčšia spolupráca, než sme si na začiatku mysleli.
Ako to?
Marek: Asi som Eliške do toho začal hovoriť viac, než bolo treba, a našťastie jej to neprekážalo. (smiech) Do hry tak pribudli dve postavičky „zloduchov“, ktorí veveričkám škodia – príjemné oživenie hry. Keď som hru testoval s deťmi, zistil som, že mať spoločného nepriateľa v hre je niečo, čo funguje. No a Eliška mi potom navrhla, že keď som na hre odviedol toľko práce, mal by som byť jej spoluautorom.
Marek: Veveričky odpradávna!
Eliška: Tento nápad vznikol už v pôvodnej verzii hry – v prototype, ktorý som schovávala v krabici od topánok. Vtedy som experimentovala s bodmi z obalov z Kinder vajíčok a netušila som, či z toho nevznikne poklad ukrytý v nejakej dobrodružnej hre. Nakoniec ale zvíťazila myšlienka orieškov, v ktorých sú jadierka pre veveričky.
Eliška: Od roku 2020, keď sa vývoj hry naplno rozbehol, som si ju zahrala asi štyridsaťkrát. Finálnu verziu, ktorá je teraz v obchodoch, som však hrala iba päťkrát.
Marek: Ja to mám podobne, ale od chvíle, keď hra vyšla, som ju nehral ani raz. Ale má čestné miesto na polici! (smiech)
Marek: Určite práca na strome, na ktorom sa celá hra odohráva. Keď už sme mali jednu verziu ako- tak hotovú, prišiel nápad strom pripevniť k veku, potom sme zasa museli vymyslieť, ako pripevniť konáre a podobne.
Eliška: Ja som bola vtedy na Erasme v Španielsku, takže sme si s Markom posielali e-maily s fotkami. Nemala som tam ideálne podmienky na zostavovanie veveričieho stromu, takže moje prototypové návrhy sa obmedzili na papierové lístky prilepené na špáradlách. Len ťažko by ste uverili, že sa z toho za dva roky zrodil taký mohutný strom – Marek si s tým naozaj dal záležať. A mimochodom, dolaďovanie pravidiel, aby bola hra čo najplynulejšia a najzábavnejšia, bolo tiež pekný oriešok. (smiech)
Eliška: Oficiálne pre deti od 6 rokov. Neoficiálne pre všetkých, ktorí v sebe majú detského alebo herného ducha. V mojom prípade sú to spolužiaci z vysokej školy alebo môj priateľ – ten je do Oříškobraní úplne zapálený.
Marek: Nebolo to prísne stanovené. Autor a vydavateľ majú na samotnú hrateľnosť väčší vplyv ako napríklad ilustrátor. My sme napríklad vybrali ilustrácie, ktoré nás najviac oslovili, a poslali ich Eliške. Tá potom urobila ďalší, detailnejší výber. Ilustrátor síce pracuje podľa nášho zadania, ale do hry pridáva aj kus seba. A to sa Tereze Šajnerovej podarilo.
Eliška: Mám, ale zatiaľ si ho nechám pre seba. Nerada by som sa tešila predčasne.
Marek: Ja mám veľa nápadov, ale s dvojročným synom nemám ani čas, ani chuť pracovať na nich dlhšie než po prvý nápad. (smiech)
Text: Viola Černodrinská Foto: Archív
