„Podnikanie je ako mariáš. Nemôžete čakať, že budete stále len vyhrávať,“ hovorí riaditeľ Albi.

Albi vzniklo pred 30 rokmi. Čo sa Vám vybaví ako prvé, keď si na to spomeniete?

Študentský internát, kde sa všetko zrodilo. Moja miniatúrna izba, v ktorej som býval, a Staromestské námestie, kde sme s Albi začínali.

Albi má dnes ročný obrat miliardu a pol českých korún. Začínali ste ale predajom pohľadníc vystavených vo vlastnoručne vyrobenom stojane...

Vtedy sme do toho skočili po hlave a verili, že to má zmysel. V tom úplnom začiatku sme nemali žiadny biznis plán alebo niečo podobné. Proste sme si povedali, že skúsime predávať pohľadnice cudzincom. Nakúpili sme vtedy krabicu pohľadníc, naaranžovali ich na stojan a postavili sa na Staromák. To bolo celé.

Keby ste začínali dnes, myslíte, že by ste sa časom dopracovali k rovnakému úspechu?

Áno aj nie. Myslím, že šance uspieť v podnikaní sú stále rovnaké. Samozrejme, že v 90. rokoch, v dobe našich začiatkov, bolo veľmi veľa možností. Čokoľvek ste vtedy začali robiť, tak to bola novinka. Prvé kaviarne alebo prvé pizzerie mali obrovský úspech, pretože to tu jednoducho nebolo. Dnes je kaviareň na každom rohu, ale zase máte mnoho možností napríklad v oblasti sociálnych médií. Môžete tak začať biznis úplne z ničoho. Stačí mať na začiatok dosť followerov.

A báli ste sa niekedy neúspechu?

Ja sa bojím stále.

Napriek tomu ste vo svojej profesii veľmi úspešný...

Ale čo to je neúspech? Je ťažké si to definovať. Neúspech je napríklad bankrot, ale existuje mnoho podnikateľov, ktorí zbankrotovali a ďalšiu firmu dotiahli na úplnú špičku. Neúspech vás môže posunúť ďalej. S Albi sme ich zažili mnoho a zažívame stále. Je to, akoby ste chceli hrať mariáš a nikdy neprehrať, k podnikaniu neúspech proste patrí.

Čo by ste označili za najväčší neúspech Albi?

Napríklad náš vstup na poľský trh pred osemnástimi rokmi. Moje predstavy sa vtedy úplne líšili od reality. Myslel som si, že jednoducho zopakujeme úspech, ktorý sme mali na Slovensku. Vôbec sme neboli schopní zvýšiť obrat, dlho nám trvalo pochopiť odlišnosti tamojšieho trhu. Narazili sme napríklad na to, že blahoželania, teda humorné, sa tam vôbec nechytili. Hrajú tiež iné hry než my. A nakoniec, Poliaci sú iní biznismeni než my. Náročné bolo tiež obslúžiť územie, ktoré je oproti Česku ohromné.

Máte pobočky v Česku, na Slovensku a v už zmienenom Poľsku. Plánujete do budúcna ďalšiu expanziu?

Momentálne expandujeme s niektorými produktmi do Rumunska, Chorvátska, Slovinska a Maďarska, kde máme partnerov, ktorí naše produkty distribuujú. Chystáme sa tiež vstúpiť na škandinávsky trh. Či to bude formou pobočky, alebo opäť formou exkluzívnej distribúcie cez lokálnych partnerov, sa len ukáže.

Musí sa človek s podnikateľským duchom narodiť?

Podnikanie je podobné čomukoľvek inému – športu alebo umeniu. Každý vrcholový športovec vám povie, že talent je iba 5%. Pokiaľ chcete byť dobrý v tých ostatných 95%, čo je veľa, tak vám stačí sa učiť a mať prax. Nemyslím si, že by talent bol určujúci. Dôležité je skôr to, či vás to baví, či to chcete robiť, či v tom vidíte nejaké poslanie a tiež, či to nevzdáte príliš skoro. Potom už je rozdiel len v tom, či spievate doma pre kamarátov, alebo vypredávate haly.

Nechceli ste niekedy „vypredávať haly“?

Lekcia, ktorú sme v Poľsku dostali, ma z toho dosť vyliečila. Už sme sa potom nepúšťali do veľkých dobrodružstiev. Pár českým firmám sa podarilo uspieť v Amerike, ale predávali často globálny produkt, software a podobne. V Albi sme veľmi viazaní na jazyk. Všetky tie hry, blahoželania a darčeky obsahujú texty. Nevýhoda v expanzii, ale obrana proti konkurencii.

Aké tri rady by ste dali začínajúcim podnikateľom?

V prvej rade je dobré vymyslieť, čo chcete robiť. Nemusí to byť niečo, čo na trhu nie je. Musí to byť niečo, čo vás oslovuje, čo máte radi. Práve tu skončí deväťdesiat percent ľudí, pretože majú pocit, že pokiaľ nebudú mať ten originálny nápad, nemôžu začať podnikať. To, čo robíme my – pohľadnice, hry, to všetko už tu bolo.

Takže nie je potrebné vždy zapĺňať dieru na trhu?

Dám vám príklad – keď otvárate reštauráciu, tak v záplave stoviek, ak nie tisícok ďalších nerobíte nič nové. Keď ale urobíte dobrú reštauráciu s normálnym produktom poctivo uvareným, bude to stačiť. Druhá rada by odo mňa bola nejako začať. Vrhnúť sa do toho po hlave! Začať z mála, nepoužívať externé financovanie, skúsiť jednoducho využiť svoje zdroje. Mám mnoho známych, ktorí už piaty rok premýšľajú, či do niečoho ísť, alebo nie. Čím viac plánujete, tým viac sa začnete báť.

A tá tretia rada?

Nevzdať to po prvých neúspechoch, pretože tie prídu. A pokiaľ neprídu neúspechy, tak prídu rôzne výzvy, kedy sa buď posúvate ďalej, alebo sa snažíte udržať na nejakej úrovni. A aj to je strašne ťažké. V Albi vyrobíme desať produktov, sedem je neúspešných, dva niečo medzi a jeden úspešný. To je podľa mňa jediná cesta. Keby existoval vizionár, ktorý by povedal, čo robiť a čo nerobiť, bolo by to skvelé. Ale žiadny tu nie je. A takto je to so všetkým, s každým ďalším produktom alebo službou, ktorú budete robiť. Ľahké začiatky sú super, ale kľúčové je pri tom vydržať a mať stále vnútornú motiváciu, aj keď vás nikto nechváli.

Čo pomáha udržať vnútornú motiváciu Vám?

Keď sa po čase ukáže, že to, čo robím, má zmysel. Že sa mi po x-slepých cestách podarilo nájsť tú správnu. Na rozdiel od zamestnanca totiž ako šéf nemáte nikoho, kto by vás chválil a motivoval k ďalšej práci. Musíte čakať na výsledky.

V Albi máte v súčasnosti takmer 500 zamestnancov, ich počet sa Vám podarilo udržať aj v priebehu pandémie. Zatiaľ čo mnoho firiem prepúšťalo, Vy ste svojich zamestnancov uisťovali, že sa nemajú čoho báť...

Ja vždy hľadám zamestnancov na dlhodobý pracovný pomer. Nevnímam to tak, že spolu budeme fungovať len chvíľu. Postupom času zisťujem, že je dobré mať vo firme ľudí, ktorí ju dobre poznajú a veria jej. A udržať si takých je strašne ťažké.

Pred šiestimi rokmi ste otvorili niekoľko pekární, nedávno ste začali vyrábať športové oblečenie pod značkou Kinoko. Od Albi ste sa tak odklonili pomerne ďaleko...

Pekárne som chcel otvoriť už dlho. Nápad vznikol na ceste do Santiaga de Compostela, keď som obchádzal mnoho malých krásnych pekární. Vtedy som hľadal nejaký nový impulz, niečo z iného sveta. Albi už vtedy šéfoval profesionálny CEO a ja som mal možnosť sa porozhliadnuť po niečom novom. Mnoho ľudí ma od toho ale dosť odrádzalo.

Je niečo, čo Vás v pekárenskom biznise prekvapilo?

Je to veľmi rozdielny svet. Pre mňa bolo asi najťažšie porozumieť duši pekára. Je to neskutočne ťažká práca, vstávajú skoro a vykonávajú fyzicky veľmi náročnú prácu. A čo ma prekvapilo? Úspech, aký prvá pekáreň na Laubovej ulici v Prahe mala. Absolútne to prevýšilo moje plány.

Čo stálo za tak veľkým úspechom?

Podarilo sa tam niekoľko vecí – pekné prostredie a naozaj dobrý chlieb. Na tom som si dal záležať, aby to bol taký ten správne vypečený chlieb s chrumkavou kôrkou, ktorý som poznal z detstva.

Takže ste vedeli, ako má chutiť vysnívaný chlieb...

Vyrástol som vo Vyškove a kúsok odtiaľ, v Račici, sa robil ten obyčajný, ale poctivý český chlieb. A na ňom som postavil pekáreň. Prvé dni po otvorení sme dokonca museli chlieb rezervovať.

Aké sú Vaše budúce podnikateľské plány?

Žiadne.

To Vám nikto neuverí.

Chcem sa teraz venovať Kinoku. Tak ako pečenie je ťažké, móda je ešte ťažšia, zvlášť keď chcete celý proces výroby sústrediť do Česka.

Čo Vám v živote robí najväčšiu radosť?

Moje štyri deti.

Ako odpočívate? Odpočívate vlastne niekedy?

Mnohými spôsobmi. Športom alebo prechádzkou so psami v lese. Tam vypínam mozog. Pravidelne chodím tiež na také svoje púte, napríklad z Řípu na Blaník.

Akú radu by ste dali svojmu mladšiemu ja?

Náš syn Vincent ma požiadal, aby som mu dal tri rady do života. Už je totiž vo veku, kedy je každá moja rada v podstate nevyžiadaná. Prvá rada, ktorú som mu dal, bola, aby si našiel dobrých kamarátov. Kamarátstvo nie je zadarmo, o kamarátov sa musíte starať, musíte k nim byť fér a úprimní, a to nie je vždy jednoduché. Po druhé, nech si nájde prácu, ktorá ho baví. Je úplne jedno, čo to bude, ale dôležité je, aby to robil rád. A tá tretia je rada môjho otca, nech sa ožení z blbosti, pretože z rozumu už to neurobí. A s tým sa nedá nesúhlasiť. Človek musí občas urobiť veci, na ktoré nemá rozumové vysvetlenie. Veď sa predsa hovorí: „Som do teba blázon.“

Kde sám seba vidíte o 10 rokov?

To je hrozne ťažká otázka. Prial by som si, aby som mal rovnakú energiu a optimizmus, ako mám teraz. Aby som sa stále tešil do práce, za deťmi. O desať rokov sa vidím, dúfam, s rovnakou ženou, ktorú mám rád a ktorá ma podporuje. A snáď ma aj o desať rokov budú moje deti brať. Sľubujem, že v tej dobe už nebudem dávať nevyžiadané rady.

Máte v pláne zapojiť deti do vášho biznisu, že by sa z toho raz stal rodinný podnik?

Chcel by som, aby robili to, čo ich bude baviť. A ak budú pokračovať v tom, čo robím ja, tak to bude super. Ale rozhodne ich do toho nebudem nútiť.

TEXT: Viola Černodrinská Foto: Jan Strmiska